Som obyčajná ešte mladá žena mám 23 rokov, môj doterajší životný štýl nebol ničím výnimočný a iný ako kohokoľvek z vás. Keď som bola mladšia ešte ako dieťa som mala šport rada, pohyb pre mňa nebol problém, a v škole som patrila medzi tie lepšie a športovo nadanejšie osôbky. Kotúle vpred, vzad, šplhanie na tyč či lano, preskok cez kozu, držanie sa na hrazde boli pre mňa malina. Spoločenské hry vybíjaná, volejbal či futbal všetko som zvládala a dokonca ma to aj bavilo. Bola som proste ten typ ktorej to ide bez väčšej námahy.
Zmena nastala na strednej škole, ešte v prvom ročníku som ako tak vedela udržať tempo, ale pomaly to išlo so mnou dole vodou, bola som dosť často chorá, unavená a môj zdravotný stav mi ukazoval ,že cvičiť by som nemala. Bola som oslobodená od telesnej výchovy- dopomohlo mi to k tomu, že vyzerám ako vyzerám, proste som zlenivela. Táto pasivita ma dostala do dosť zlej formy a pomaly som priberala, priberala. Prežrala som sa do aktuálnej hmotnosti . Samozrejme ako mladé dievča som bola chudá alebo skôr by som to nazvala , „taká akurát“, ale čím je človek starší tým sa jeho metabolizmus spomaľuje a môj sa asi zastavil úplne. Po skončení strednej školy som nastúpila na výšku a vtedy mi zistili problémy zo štítnou žľazou, brala som lieky a vraj aj kôli nim som v takom krátkom čase pribrala na váhe, veľmi ma to trápilo, pretože som to nevedela zastaviť a cvičenie bolo pre mňa mučenie.
V druhom ročníku mi nariadili vyoperovať štítnu žľazu a nastavili mi lieky. Tajne som dúfala, že po operácii sa mi vráti sila, ktorú som stratila a dúfala som, že schudnem dostatočné množstvo kíl aby som sa opäť cítila ako JA. Lenže potom čo mi moju žľazu vyoperovali to nešlo tak ako som si predstavovala. Asi som si myslela, že to pôjde šup šup. Omyl. Je to oveľa ťažšie. Kôli tejto chorobe musím robiť všetko dvojnásobne .
Najprv si treba utriediť myšlienky v hlave. Zistiť čo chcem, aké sú moje priority a uvedomiť si že, zmena nepríde zo dňa na deň. Netreba sa nenávidieť, za to ako vyzeráte, treba sa mať rád a položiť si otázku čo je pre mňa dôležité. Ja som na začiatku cesty, mnoho krát som už mávla rukou nad tým všetkým, že kašlem na to , majte ma radi takú aká som, iná už nebudem. Depresívne stavy, nočné prežieranie a ľutovanie sa, vyhováranie sa na moje zdravie, toto všetko som si prešla , ale už dosť. Treba chcieť a ísť si za tým, a ja idem.
Začala som čítať mnoho článkov o zdraví, odoberám hŕbu časopisov o chudnutí, vo varení som tiež zmenila smer, už nevarím nezdravo ale snažím sa vždy niečo nové vymyslieť, v mojom jedálničku pribudla brokolica, špenát zelené ,veľa zeleniny ovocia a smoothie :D a novinka fitko . Konečne som sa odhodlala k pohybu , ktorý je tak veľmi dôležitý. Platím si kruhové tréningy, ale neľutujem, pohyb je neskutočne priaznivý na sebavedomie na zvýšenie energie na odbúranie stresu. Keby ste videli moje začiatky, vlastne ešte stále som v začiatkoch mala som iba 5 tréningov a budem pokračovať. Momentálne mam nútenú pauzu, kôli mojej vlastnej blbosti a grambľavosti. Ak by vás to zaujímalo tak pri tom ako som si robila smoothie tak som si pomixovala prsty, čiže aktuálne som „cvičenia neschopná“ . Ale aspoň behám, bojím sa že opäť budem lenivá a bez kondičky, ktorá ešte nie je bohvieaká ,ale vždy lepšie ako na začiatku, keď som bola ako veľryba vyvrhnutá na plytčinu, teraz som aktívna veľryba :D
Na úvod myslím stačí, pokračovanie nabudúce.......
